Založ si blog

Prečo ne/posielať zbrane na Ukrajinu, alebo mediálne podsúvanie predsudkov.

9. november 1989 – padol berlínsky múr, studená vojna sa skončila. Jej víťazom sa stal Sovietsky zväz, Nemecko sa zjednotilo a aj jeho západná časť sa pripojila k štátom Varšavskej zmluvy. Nebolo to však zadarmo. Gorbačov sľúbil Bushovi st., že táto obranná aliancia sa viac na západ rozširovať nebude. Nie, nepodpísali žiadnu dohodu, žiadny pakt, memorandum. Žiaľ iba ústny prísľub a pri tom to aj zostalo niekoľko rokov. V roku 1991 sa rozpadla severoatlantická aliancia /NATO/ a od Spojených štátov sa v tom istom roku odtrhlo až 15 federálnych štátov a vyhlásili nezávislosť. Boli medzi nimi aj veľké krajiny ako Texas, Aljaška, Kalifornia, či Florida. Sovietsky zväz sa zrazu ocitol v jednopolárnom svete, kde ako jediná superveľmoc mohol pretláčať svoje mocenské a ekonomické záujmy, často aj vojenskou silou a s tisíckami civilných obetí. Rozhodol sa dokonca porušiť sľub a pribrať do Varšavskej zmluvy ďalšie štáty. V roku 1999 do nej vstúpili Francúzsko, Španielsko a Portugalsko. Spojeným štátom sa rozširovanie nepozdávalo, boli ale vnútorne oslabené, plné korupcie, ekonomických problémov a za daného stavu s tým nedokázali nič urobiť.  No o 5 rokov neskôr došlo k ďalšiemu veľkému rozširovaniu a do paktu vstúpili: Oregon, Kalifornia, Arizona, Alabama, Mississippi, Guatemala a dokonca aj Mexiko! Tentoraz Spojené štáty rétoriku značne pritvrdili, no aj túto horkú pilulku museli prehltnúť. Predstavitelia Varšavskej zmluvy ich neustále ubezpečovali, že rozširovanie nie je namierené proti nim – každému to však bolo jasné.

V apríli 2008 po summite Varšavskej zmluvy vydal jej vrchný veliteľ vyhlásenie, že ďalšími štátmi, ktoré určite vstúpia do ich paktu budú Texas a Florida.

Tentoraz ale Američania prešli od slov k skutkom a hneď v auguste toho roku napadli Floridu. Neskôr si vzali späť časť južného Texasu s významným vojenským prístavom a v roku 2022 napadli kompletne celý štát Texas!

Pekná hlúposť, že? Fikcia, sci-fi…..

Áno, je to vymyslené a nič z toho sa nestalo! Alebo áno?

Presne toto sa stalo, len v obrátenom garde a na opačnej strane Atlantiku. Samozrejme v skrátenej a zjednodušenej verzii. Stačí si len prehodiť v príbehu veľmoci a správne doplniť názvy štátov.

Pravdou je, že v roku 1991 sa nerozpadli USA, ale Sovietsky zväz. A spolu s ním sa rozpadla aj Varšavská zmluva – inštitúcia vytvorená ako protipól Severoatlantickej aliancie počas studenej vojny. Ďalej je pravdou, že Rusi museli prehltnúť dve rozširovania NATO v rokoch 1999 o troch členov a v roku 2004 dokonca o 7 členov! A stále bližšie k ich hraniciam.

Summit NATO Bukurešť 2008: „Členovia aliancie vítajú Ukrajinské a Gruzínske snahy o členstvo v NATO. Zhodli sme sa, že tieto štáty sa stanú našimi členmi.“

V. Putin po tom istom summite: „Prítomnosť silného vojenského bloku na našich hraniciach vnímame ako priamu hrozbu!“ a uzavrel to slovami:

„Let´ s be friends.“

S. Lavrov : „Urobíme všetko, čo bude v našich silách, aby sme zabránili Ukrajine a Gruzínsku v členstvu v NATO a v eskalácii napätia s našimi susedmi a alianciou.“

Keď budú vaši známi a priatelia povzbudzovať vášho syna aby skúsil prejsť  cez čerstvo zamrznuté jazero, čo urobíte? Predsa tam svojho syna nepustíte, lebo to ako otec vyhodnotíte ako priame ohrozenie jeho života a bude vám jedno čo si o tom myslia ostatní.

Takže je úplne jedno čo si zvyšok sveta myslí o Rusku a jeho vrcholných predstaviteľoch. Podstatné je čo si o situácii mysleli a myslia oni. A oni si myslia, že rozširovanie NATO je ohrozenie ich štátu, ich existencie. A povedali to zvyšku sveta priamo a nahlas práve po summite v Bukurešti a odvtedy to x – krát zopakovali, lebo oni sú zodpovední za vedenie svojej krajiny. Počúval ich niekto?

Mimochodom, existuje nejaký dôkaz o tom, že sa Rusko správalo agresívne voči aliancii pred aprílom 2008 ?

Každopádne už v auguste 2008 Rusi prešli od slov k skutkom a napadli Gruzínsko, ktoré bolo dokázateľne vyzbrojované Západom. V krátkej vojne zvíťazili.

Na doplnenie: išlo o separatistické oblasti kde až 90 % obyvateľstva bolo ruskej národnosti a nezávislá vyšetrovacia komisia EÚ vyhlásila, že síce ruská armáda prispela k eskalácii napätia, ale že vojnu vyvolalo Gruzínsko.

NATO je inštitúcia studenej vojny. Je to vojenská aliancia a USA je jej hegemónom. Vždy si v nej presadia svoje záujmy. Len si treba uvedomiť, že už nie sú jedinou veľmocou vo svete. Po roku 89 zostali jednoznačne najsilnejší štát na planéte a v mnohých dovtedy nedemokratických krajinách napomáhali pretláčať svoju liberálnu demokraciu a podporovali „farebné revolúcie“. Nie vždy sa im to podarilo /ako príklad stačí uviesť Bielorusko z nedávnej minulosti/. Samozrejme pretláčanie demokracie ako najpokrokovejšieho spoločenského zriadenia je ušľachtilý cieľ. Je však liberálna demokracia dosiahnuteľná v každej krajine na celom svete? Ak áno, tak ako a kedy?

Francis Fukuyama, americký filozof a ekonóm vydal už v roku 1992 knihu s názvom: „The End of History“ – Koniec dejín. Predpokladá sa v nej, že demokracia sa časom ustanoví vo všetkých štátoch a teda nastane koniec zásadných rozporov, ľudstvo sa stane homogénne a všetky veľké /historické/ otázky už budú zodpovedané.

Ubehlo už 30 rokov po vydaní knihy a na svete je stále veľké množstvo štátov bez demokracie. Ruská federácia za tých 30 rokov určite zosilnela a opäť ju môžeme počítať medzi svetové mocnosti. Majú tam demokraciu?

V uplynulých rokoch sa zrodila ďalšia svetová superveľmoc, ktorá už teraz dokáže ohrozovať USA ekonomicky, či vojensky. Rozhodne populáciou – je ňou Čína! Vládne tam demokracia?

Musíme preto všetkých Rusov, Číňanov a ďalšie národy nenávidieť? Dôležitý sú lídri týchto krajín a vládnuca elita. A je pochopiteľné, že u nich prevláda panický strach z demokratizácie, ktorá by bola ich politickým koncom.

Otec dejepisu, Hérotodos, už pred 2 500 rokmi v reakci na grécko-perzské vojny napísal /zažil práve zrod demokracie v Aténach v protipóle s despotickou Perziou/:

„Radia nám poddať sa perzskému kráľovi. Ale skúsili len jedno a druhé nie. Otrokmi byť vedia, ale o slobode a demokracii nevedia, či je sladká, alebo nie. Keby ju totiž raz okúsili, radili by nám bojovať za ňu!“

V súvislosti s vojnou na Ukrajine sa nám neustále podsúva, že ukrajinský ľud bojuje za svoju slobodu a že má právo sa slobodne rozhodnúť ako si bude spravovať svoju krajinu a do akých štruktúr bude patriť. To prvé je pravda, to druhé nie. Je to prvý zásadný predsudok. Ukrajina na to má právo len dovtedy, pokým bude rešpektovať názor svojho mocnejšieho suseda a nebude svojimi činmi ohrozovať jeho bezpečnosť! Tvrdý geopolitický realizmus.

 Taký istý, aký už od roku 1823 uplatňujú Spojené štáty cez tzv. „Monroeovu doktrínu“ v západnej hemisfére sveta. Tá hovorí, že západná pologuľa sa pokladá za sféru vplyvu jedine USA, ktoré zabránia kolonizácii, alebo ovplyvňovaniu západnej pologule inou krajinou! Takže Spojené štáty si vlastne vyhradili právo intervenovať v štátoch Latinskej Ameriky a potláčať ich ľavicové národné hnutia. Odhadom 40 takýchto vlád buď násilne zosadili, alebo zabránili k ich nástupu v 20. storočí. A to tie štáty s nimi ani priamo nesusedili. Počas Studenej vojny brzdili rozširovanie vplyvu Castrovej revolúcie na Kube. V roku 1962 tam sovietske námorníctvo priviezlo jadrové zbrane ako protiopatrenie za umiestnenie amerických rakiet v Európe, najmä v Turecku. Vydržali tam „až“ 12 dní, takú veľkú hrozbu predstavovali pre USA. Ako je známe, na Kubu bolo uvalené embargo, ktoré pretrváva dodnes. Zrazilo to Kubu na kolená?

Inými slovami: ako by asi reagovali Spojené štáty, keby sa rozhodla Čína uzavrieť vojenskú alianciu napríklad s Kanadou? Odpoveď je jasná – nedovolili by to! Za akúkoľvek cenu!

Spojené štáty potrebujú vojny. Asi ani netreba spomínať Vietnam, Afganistan, Irak, Líbyu atď…V každej takejto agresii zahynulo veľké množstvo civilistov. Mocnejšia než ľútosť nad týmito obeťami je sila peňazí. Obyvatelia USA tvoria asi 4,2 % populácie sveta. No americké zbrojárske firmy vyrábajú 60% !!! zbraní na planéte. Ich zbrojárska lobby sa významnou mierou podieľa na prezidentských voľbách už dlhé desaťročia. Veľmi zaujímavou formou nám to prerozprával v sérii dokumentov americký režisér Oliver Stone s názvom : „The Untold History Of The United States – Neznáme dejiny USA“ z roku 2012. Počnúc zhodením bômb na japonské mestá v roku 1945 dokument poukazuje na obrovské chyby vlastne každého amerického prezidenta v zahraničnej politike a spôsobe presadzovania vplyvu USA vo svete až po Baracka Obamu. Áno, je to ten oscarový režisér, ktorý vo svojich filmoch poukazuje na hrôzy vojny /Čata, Narodený 4. júla, Nebo a zem/. V roku 2003 sa mu podarilo dostať k Fidelovi Castrovi a počas troch dní s ním nakrúcať rozhovor. Dostal sa aj k ruskému prezidentovi a natočil s ním 20 hodín rozhovorov. V. Putin v jednom z nich: „Dnes je NATO iba nástroj zahraničnej politiky Spojených štátov. Akonáhle sa nová krajina stane členom aliancie, nemôže odolávať tlaku USA a z ničoho nič sa v krajine nachádzajú nové protiraketové systémy, nové vojenské základne, dokonca aj útočné rakety. Tá krajina už nie je americkým spojencom, ale vazalom. A čo máme robiť my? Musíme prijať protiopatrenia.“

Ďalším predsudkom ktorý sa dookola opakuje je, že Rusko podniká neopodstatnenú a nevyprovokovanú agresiu na Ukrajine. Áno, Rusko je jednoznačne agresor, je tu vojna – strašná vojna kde zomierajú ľudia, veľa ľudí, milióny boli nútené opustiť svoje domovy. Bolo to ale naozaj nevyprovokované?

„Západ“ nepočúval ruských predstaviteľov, nebral vážne ich výhrady voči neustálemu rozširovaniu severoatlantického spolku, klamal a v konečnom dôsledku podcenil Putinovu ochotu riskovať všetko. Neustále posilňoval v ukrajinských politikoch falošnú nádej, že sa stanú členmi EÚ a NATO a tlačil ich do konfrontácii , provokácii a tvrdých vyjadrení miesto dialógu. V médiách dnes veľmi málo počujeme o situácii na Ukrajine pred inváziou. Takmer to vyzerá, že to bol dokonalý štát. Zato o Putinovom režime v Rusku sme informovaní dokonale. Akoby Ukrajina ani nebola na míle /roky/ vzdialená od splnenia podmienok na vstup do EÚ, akoby tam neoperovali žiadne neonacistické polovojenské skupiny, akoby tam stále nebola funkčná mafia a politici pod silným vplyvom oligarchie, akoby prísne dodržiavali všetky práva národnostných menšín, akoby do bodky plnili „Minské dohody“ a mnohé iné akoby. Za všetko hovorí fakt, že z Ukrajiny emigrovalo od r. 1995 po vypuknutie konfliktu asi 7 miliónov obyvateľov!

Keď bývalý premiér SR Ján Čarnogurský dňa 22. 2. 2022, teda len dva dni pred začiatkom vojny v relácii RTVS Správy a komentáre povie, že západné štáty už niekoľko rokov zásobujú Ukrajinu zbraňami a že takéto zásielky vidíme aj na našich železničných tratiach, tak výsledkom je, že pod tlakom musí odstúpiť z funkcie riaditeľ sekcie spravodajstva v RTVS. Pritom samotné Spojené štáty verejne priznali, že na Ukrajinu posielajú zbrane, dokonca bolo možné vidieť vojenské cvičenia, kde vojaci USA priamo učia ukrajinskú armádu tieto zbrane používať. Skrátka správali sa k Ukrajine ako k ďalšiemu členovi aliancie. Síce nie formálne, ale prakticky áno. Pritom treba pripomenúť, že NATO je obranný vojenský spolok a že rozširovanie tohto spolku je podmienené zvýšením bezpečnosti celej aliancie. Čo by teda aliancia získala vstupom Ukrajiny? Ako by sa zvýšila bezpečnosť celého paktu?

Dňa 18. 3. 2022 odznel v relácii Rádiožurnál českého rozhlasu rozhovor s vojenským analytikom Martin Kollerom, kde sa ho pýtali na názor budúceho vývoja priebehu bojov. Nasledujúci deň sa za uvedený rozhovor a výber hosťa redakcia verejne ospravedlňovala . Nejde o obsah, ale o cenzúru a dejúcu sa absurdnosť: verejnoprávne médium demokratickej krajiny sa ospravedlňuje za to, že odvysielalo slobodný názor člena verejnosti!

Ďalšou ukážkou neobjektívnosti médií je napr. relácia Focus zo dňa 22. 3. 2022 na programe ČT24. Išlo o jej špeciálne vydanie a jedna jej časť mala podtitul „Predohry agresie“. Žiaľ, bolo možné sa dozvedieť /cez hostí – novinárka, historik a ekonóm/ výlučne o osobe V. Putina, jeho režime, ako ho vnímajú občania Ruskej federácie, prípadne o ruskej ekonomike. Ale ani slovko o príčinách invázie a fakty, ktoré jej predchádzali.

Média pomerne často rozoberajú Putina, jeho fyzické a mentálne rozpoloženie, jeho bohatstvo, jeho súkromný život, či ľudí, ktorými bol alebo je obklopený. Vraj je to šialenec, vojnový zločinec, nový Hitler a pod. Čo sa však deje, je to, že tento bláznivý „Putler“ je západnými opatreniami neustále tlačený čoraz viac do kúta. Ak by sme sa držali tohto výkladu, natíska sa rečnícka otázka: „Čo by asi urobil šialený Adolf Hitler tesne predtým ako si sám vzal život v berlínskom kryte v r. 1945, keby mal pri sebe červený gombík pre odpálenie jadrových zbraní?“

Našťastie Hitler taký gombík nemal, no Putin áno.

Nie je to tak, je to iba ďalší predsudok. Putin nie je ani zďaleka šialený. Je logické, že krajiny s liberálnou demokraciou ho vnímajú negatívne a po vpáde ruskej armády na Ukrajinu dokonca aj mnohé iné. A tak je to správne. Stále však nie všetky. Pri hlasovaní v OSN až 40 krajín neodsúdilo ruskú inváziu. Pri počte obyvateľov týchto krajín ide však o takmer polovicu Zemegule.

Faktom je, že Putin stojí už 22 rokov na čele obrovského štátu a že okrem uzurpovania moci urobil aj množstvo strategických rozhodnutí a nepochybne pozdvihol Rusko. Navyše vysokú domácu podporu si udržiava naďalej. Dokázal by toto blázon?

Posledným zásadným mediálne pretláčaným predsudkom je to, že Rusko má imperiálne chúťky, že chce obnoviť Veľké Rusko, či dokonca bývalý Sovietsky zväz a že Putin sám seba vidí ako ruského cára. Je to nezmysel, ktorý vynašli v USA až po anexii Krymu a podsúvajú ho svetu aby preniesli vlastnú zodpovednosť na niekoho iného /podobne ako si v roku 2016 demokrati v USA vymysleli príbeh o ruskom ovplyvňovaní amerických prezidentských volieb, keď podceňovaný Trump porazil Hillary Clinton, len aby bez dôkazov našli iného vinníka za porážku, ako samých seba/. Možno si to ruský vodca naozaj želá, možno o tom dokonca aj sníva…..je ale rozdiel medzi prianím a realitou. Realista predsa vie, že niečo také je nemožné.

Ruská federácia na niečo také nemá možnosti, ani schopnosti. Veď napríklad hneď 3 pobaltské štáty /bývalé sovietske republiky/ sú už dávno členmi NATO a je očividné, že Rusi sa snažia vyhnúť priamej vojenskej konfrontácii s alianciou a naopak. Ale hlavne, Rusko nemá armádnu kapacitu okupovať bývalých členov ZSSR, či iné štáty východnej Európy. Prebiehajúce boje na Ukrajine to iba potvrdzujú.

Každopádne, vojna sa deje a deje sa práve teraz! Nejde o občiansku vojnu, aká sa diala od roku 2014 vo východnej Ukrajine. Ide o vojnu dvoch štátov: Ruska a USA! Ukrajina je iba jej nástrojom a strašnou obeťou. Príčina je jasná – je ňou neopodstatnená rozpínavosť NATO, rozširovanie vplyvu a ekonomických záujmov USA s priamo úmerným oslabovaním Ruska.

V. Zelenskyj predsa žiadal o ochranu vzdušného priestoru armády severoatlantickej aliancie a nie povedzme Čínu, Indiu, či Brazíliu – tieto štáty majú takisto silné armády a letectvo. Vo svojich prejavoch žiada zbrane. Dodávajú mu ich Spojené štáty a ich „podriadení“ z Európy.

 Ako teda krviprelievanie čo najskôr ukončiť? Komu záleží na skorom ukončení konfliktu? Kto bude mierotvorca? Určite ním nebude prezident Biden, ktorý sa svojimi výrokmi na adresu V. Putina sám a úmyselne diskvalifikoval z mierových rokovaní, po ktorých tak volá spolu s inými pápež František. Aj samotný ukrajinský prezident sa poslednými výrokmi dištancuje od vyjednávania o mieri. Je zrejmé, že mu to Američania nedovolia a sú na to ochotní zneužiť aj silnú krajnú pravicu na Ukrajine. A len na doplnenie: jediným politikom zo západu, ktorý vycestoval osobne do Moskvy, bol rakúsky kancelár. Ako je známe, Rakúsko je členom EÚ, no nie je členom NATO.

 USA na vojne len získavajú: konflikt ich nijako bezprostredne neohrozuje, odohráva sa za veľkým oceánom, ale ich zbrojársky priemysel sa nakopne do ešte ohavnejších rozmerov ako počas studenej vojny a európske štáty na to vynaložia obrovské peniaze. Ďalšie obrovské peniaze z Európy nepoputujú do Ruska, ale do USA za nové kontrakty na skvapalnený plyn. A nezomrie pri tom ani jeden americký vojak, lebo za nich bojujú Ukrajinci, ktorí tým zároveň oslabujú a vyčerpávajú Rusov. Kvôli tomu americká administratíva neustále všemožne podporuje Ukrajinu a nabáda ju k obrane.

Môže Rusko len tak, bez rokovaní zložiť zbrane a vycúvať z konfliktu? Nemôže a Putin to nedovolí. Bol by to jeho koniec. A preto aj napriek západným sankciám a čoraz väčšej izolácii Rusko musí zvíťaziť. Alebo cez aspoň čiastkové splnenie svojich požiadaviek musí dosiahnuť čosi, čo vyzerá ako víťazstvo. Netreba zabúdať že Rusi sú hrdý národ a veľa vydržia. Tento patriotizmus ich ešte viac zomkne okolo svojho lídra /nepochybne v tom zohráva veľkú úlohu aj Kremeľská propaganda/, no vo všeobecnosti národné cítenie a hrdosť sú omnoho silnejšie ako nejaká romantická predstava o celosvetovej liberálnej hegemónii. Preto ani samotní Rusi Putina tak skoro nezbavia moci.

Aby sa situácia ešte viac vyhrotila, začína sa Rusku zjavovať nová existenčná hrozba – dohady o možnom vstupe Švédska, ale najmä Fínska do paktu NATO. Fínsko priamo susedí s Ruskom a „kliešte západu“ by sa ešte viac zovreli okolo jeho hraníc. No a znova nás ruskí predstavitelia varujú, že to môže mať „nepredvídateľné následky“. Netreba veľkú predstavivosť, čo to môže znamenať. Popritom ide len o ďalšiu zbytočnú provokáciu zo strany USA a NATO, no môže ísť aj o akúsi poistku, ak by sa predsa len Ukrajinci podvolili a pristúpili na ruské požiadavky.

Spojeným štátom nejde o Ukrajinu, ani o životy Ukrajincov. Ide im o to, aby vojna trvala čo najdlhšie. V nedávnej histórii nám mnohokrát ukázali, že sú ochotní obetovať cudzie životy /ba mnohokrát aj životy svojich vlastných vojakov/ za tzv. vyššie princípy, celosvetové záujmy. Vždy však išlo predovšetkým o ich národné záujmy, alebo ekonomické zisky.

V tomto kontexte je teda možné predpokladať víťaza vojny na Ukrajine. Aj keď to bude určite „Pyrrhovo“ víťazstvo! Kto prehrá je takisto jasné. Prehrá Európa a najhoršie na tom bude Ukrajina a jej ľud. Vojna tam zanechá úplne zničenú, vysilenú krajinu a tisícky obetí. Pokým európsky lídri neprecitnú /až na niekoľko výnimiek/, nebudú servilne nasledovať kroky USA a nebudú páchať energetickú „harakiri“ na vlastných obyvateľoch a pokým sa nepokúsia aspoň dočasne aj za daných okolností opäť obnoviť rozhovor s Ruskom /nik predsa nežije večne, ani V. Putin/, je pomerne ťažké predpokladať dĺžku, intenzitu, či koniec bojov. Nebude to zrejme veľmi blízka budúcnosť. A môžeme len dúfať, že nám nejaká budúcnosť zostáva a že v takto vypätej kríze niekto mocný naozaj nepríde o rozum a pod tlakom nevypustí „jadrového diabla“.

Jeruzalem Izrael

Izraelskí poslanci schválili reformy, ktoré ženám uľahčia prístup k interrupciám

27.06.2022 22:45

Ženy, ktoré chcú umelé ukončenie tehotenstva podstúpiť, musia osobne predstúpiť pred osobitný výbor ministerstva zdravotníctva.

Ukrajina Rusko vojna vojaci armáda

The Times: Elitná ukrajinská jednotka vykonáva diverzné operácie v Rusku

27.06.2022 20:00

Misiou ukrajinskej jednotky Šaman je zničiť infraštruktúru kľúčovú pre podporu ruskej invázie na Ukrajine.

Nemecko G7 summit rokovanie Ukrajina Zelenskyj uarus

Summit G7 sa postavil za Ukrajinu a pripravuje ďalšie protiruské sankcie

27.06.2022 18:53

Zelenskyj štátnikov požiadal o ďalšie zbrane a ďalšie protiruské sankcie.

Milada Horáková

Čaputová: Ak si máme uctiť odkaz M. Horákovej, potom si strážme slobodu

27.06.2022 17:49

V pondelok uplynulo 72 rokov od justičnej vraždy právničky a političky Milady Horákovej.

dagr

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1
Celková čítanosť: 3218x
Priemerná čítanosť článkov: 3218x

Autor blogu

Kategórie

Archív